Akio Sakkaku [CHUUNIN]

~Pod maskou..~
Pri jeho vzhľade sa zastavíme, pretože ako je zvláštna celá postava, tak je zvláštny aj jeho vzhľad. Vonkoncom vyzerá ako normálny a zdravý chlapec, so šticou bielych, dlhších, špicatých a neposedných vlasov, ktoré mu niekedy zakrývajú aj časť tváre, a česať ich je strata času, peknou, vyváženou tvárou, na ktorej je buď nasadený úsmev, alebo neutrálny výraz, ale to je obvylke len keď spí, ale nie všetko je také aké sa zdá. Nemá až tak super vyšportovanú postavu, že je samý sval, okrem nôh, skôr je dosť malej, a chudej postavy. Jeho oblečenie je obvykle jednoduché, tvorené z krátkych kraťasov a nejakého trička, alebo skôr košele( ktoré mu po čase v dedine začala vyhovovať viac keďže zabudol na život mimo bezpečia hradieb), čo je, v Kiri s nie príliš pekným počasím, na zabitie, ale za teplých dní to má výhody. Normálne však má nato pripravený dlhý čierny plášť, ktorý je podšitý hedvábom, aspoň jediná vec, ktorá je na ňom trochu prepychovejšia. Ale čo stojí za zmienku sú práve jeho oči, o ktorých sa hovorí že sú bránou do duše. Jedno oko smaragdovo zelené, ako krásne trávnaté pláne, ktoré v Akiovom živote znamenajú pokoj a kľud, ale aj čas na zábavu a úsmev, ktorý tak k životu potrebuje, no druhé oko je iné, počiatok jeho schyzofrénie, a to krvavo červenej farby.. Nie, nie je to zabiják, to červené oko symbolizuje smútok a stratu, ale aj  bláznovstvo a prípadnú krutosť, ktorú časom dokázal skrotiť a prebojovať sa svojim prekliatím.

~Pod tvárou..~
A tu sa zastavíme úplne, pretože tu sa pekne rozpíšeme. Jeho povaha, ako ju opísať. Začnem tým, že sa u Akia objavuje takzvaná Schyzofrénia, alebo skôr rozdvojená osobnosť. Nie je to nič vážne, pretože to nie je ani úplna schyzofrénia, ide skôr o to, že vďaka svojím Ilúziam má v receptrore mozgu namiesto jedej komory, dve, aby zvládal tvoriť toľko ilúzií, bez toho aby sa scvokol. Je to vlastne nutné, aby dokázal žiť vo svete ilúzií, ale aj v reálnom svete. Takže si pekne popíšeme obe osobnosti.

To je vysvetlenie ktoré ponúka ostatným ľuďom, vysvetlenie ktoré sa o klane vie už po dlhé roky. Avšak pravda je vždy ukrytá v tieni, a ten je predsa tam kde svieti najviac. Priamo pod lampou. Dôvod prečo má Akio zafarbené oko do krvava je prostým prekliatím jeho klanu. Jeho klan, ešte v počiatkoch založenia bol len trochu nadpriemerným v oblasti Genjutsu, ich najväčšia sila bola založená priamo v intelekte. Avšak pri všemožných rituáloch s bohmi, získali aj toto prekliatie ktoré sa prejavuje na tele každého užívateľa inak, v podobe červeného tetovania. A práve u Akia, presne ako pri zakladateľovi jeho malého klanu, sa tetovanie vsadilo do oka a celkom ho zafarbilo. A priamo v ňom je jeho prekliatie, jeho takzvaná „druhá osobnosť“ alebo skôr „kat od boha, ktorý čaká na rozsúdenie Sakkaka“.
Prvá osobnosť, ktorá prevláda vlastne počas celého jeho bytia, je ako jeho pravé, zelené oko, je pokojné, ale obvykle trochu divé a neposedné. Áno, Akio býval strašne hyperaktívny sangvinik, ktorý nedokázal chvíľu posadieť na jednom mieste, a musel niečo robiť, inak by sa scvokol. To ho prešlo v okamihu ako sa u neho začalo prejavovať prekliatie, kedysi strašne hravý typ sa zmenil na tichý a tajomný, poslušný a pokorný avšak stále hrdý ako sa patrí na jeho klan. Akio je obrovský megaloman a hrdý človek, majestnátny a ako posledný člen svojho rodu a svojho klanu je pevný a rozhodný, čo by sa od 17 ročného pubertiaka nedalo očakávať. V mnohých pripomína vznešených kráľov zo starých legiend, postavených na majestátnosti a udatnosti, pretože taký je, odvážny a strohý. Pozná čo je láskavosť, ale aj čo je krutosť, vie čo sa patrí a kedy musí aj tú hranicu porušiť. Schopný postaviť sa aj nepriateľovi ktorý mnohonásobne prevyšuje jeho vlastné schopnosti, a za pomoci extrémnej inteligencie nikdy nepodľahol, nevzdal sa a vždy bojoval za svoje zásady a blahobyt tých ktorý si to podľa neho zaslúžili. Stal sa z neho rodený vodca a generál, schopný za pomoci taktiky spôsobiť vo svojom okolí obrovský prevrat. Nato že má 16.. v mnohom pripomína kráľov dávnoveku.
Zato jeho "druhé" ja je úplný opak, je ako červené oko plné smútku a krutosti. Z tichého zberača sa stáva inteligentný vypočítavý lovec, ktorý aj keď je ako Sakkaku a stále ma ten istý rebríček hodnôt, teraz to robí krutejšie. Je chladný, a dosť takticky založený, no stále sa Akio vie ovládať a to druhé ja používa len výnimočne, zatiaľ len raz Akio je schopný túto svoju schopnosť použiť v boji alebo aj mimo neho normálne, avšak pri prílišnom používaní dochádza k strate kontroly a nastáva degresia. Skôr sa hodí na boj a riešenie zlých situácií, a aj tu sú strašné zápory a to je agresivita, strašne rýchle urážanie sa, a hlavne už spomínaná krutosť, kedy sa neštíti robiť aj odporné veci aby dosiahol svoje. No to až neskôr, keďže už nie je dieťa, a vďaka svojmu snu sa to nestáva.

~Pod svalmi..~

Nejedná sa ani o Kekei Genkai, ale skôr o klanové Hijutsu, ktoré sa však môže naučiť len člen klanu Sakkaku. Nejde ani kopírovať cez Sharingan. Ide o dvojaké využitie Ilúzií. Prvé využitie spočíva v skopírovanom boji so Sharinganom, a to očným kontaktom, kde sa nabúravajú do mysle, ale klan Sakkaku tvrdí, že hľadia do srdca. Vymazať z mysle sa dá všetko, ale nik nemôže vymazať city.
Druhé využite spočíva v bariérach. Sakkaku je výnimočný klan s ešte výnimočnejším talentom pri ktorom mnohým z klanu Uchíha padajú sánky. Schopný tvoriť iluzórne bariéry, sú schopný nechať podľahnúť svojmu Genjutsu aj viaceré množstvo nepriateľov. Pre jedného zo Sakkakov nerobí problém postaviť sa naplno aj proti obrovskej presile a odísť z nej ako víťaz, za pomoci prekliatia. Avšak táto zbraň je dvojsečná a samotný postih aký Sakkaku musí vydržať pri využívaní svojho Hijutsu je enormný a tak sa nestáva že by sa do toho nejaký Sakkaku pustil.


Ninjutsu (1) Z troch základných zameraní, si ninjutsu toho veľa neodnieslo. Dokáže použiť jedine primitívnu techniku D ranku, viac z neho nikto nedostane. Nie že by nato nemal vlohy, ktoré mu v budúcnosti možno prirastú, ale nemal za potrebu sa do toho veľmi púšťať, keďže použil svoj talent na úplne iné miesto ako by ste očakávali od väčšiny členov Kirigakure, zameriavajúcej sa na fyzickú bolesť, svetoznámej práve v tom že vlastní 7 legendárnych mečov a pochádzajú z nej najlepší šermiary na svete.

Taijutsu (4) Jeho druhé zameranie, ale nikdy na neho nemal poriadny čas. Stále len cvičil v ilúziach, a v tom ako je dôležité bojovať s genjutsu, až si to odnieslo jeho umenie boja nablízko. Nie je v tom lempl, na uhýbanie mu to stačí, ale nie je to majster. Napriek tomu už dávno pochopil o čom všetkom je špionáž, preto naozaj tvrdo cvičil svoje telo v oblasti rýchlosti a pri tom vycvičil svoje telo na takú úroveň Taijutsu, kde je takmer nemožné ho len tak zasiahnuť. Jeho telo je možno slabé a preto vie že je nútený uhnúť väčšine útokov aby prežil. V boji na blízko však je schopný nepriateľovi zasadiť množstvo rán, keďže za pomoci svojho intelektu dokáže vytvoriť dostatočnú taktiku ak je nútený na malý okamih odložiť svoje ilúzie.

Genjutsu (4) Jeho talent, ktorý zdedil po svojich predkoch. Obrovský talent na tvorenie ilúzií, jeho najväčšia bojová priorita. Už od malička prejavoval klanovú schopnosť, a tak dal do toho všetko, aby ju dosiahol čo najvyššie. Nezáleží na tom koľko má ešte len rokov a nemá až tak veľa skúseností ako sa dalo očakávať, pri jeho postavení, práve na základe jeho oka je schopný nazývať sa Genjutsu majstrom, jedným z najlepších v tomto svete ktorý nemá v tomto odvetví takmer žiadnu konkurenciu a dokonca ani samotný klan Uchíha nemá ľudí nato aby mu mohli odporovať a postaviť sa mu.

Inteligencia (4) Väčšinu súbojov ktoré Aio zvládol, boli vďaka jeho taktickej vyrovnanosti a premýšľaniu na ťahu proti súperovi. Po väčšine času stále nechával bojovať svoj klon pričom sám ostával skrytý, skúmal súperove pohyby a slabiny, a vyrazil do útoku už z dopredu naplánovanou taktikom a protiútokom ktorý vytvoril zdolal nejedného súpera len vďaka značnej dávke inteligencie a trolingu. Atribút sekundárneho zamerania, ktorý ho robí tím, čím je! Nedá sa povedať, že bol na akadémii šprt, ale jeho fotografická pamäť a všímanie si detailov ho robí počas boja extrémne dobrého taktizéra. Aj keď sa to pri pohľade na neho nezdá, aj keď je len 16 ročný, a nedáva najavo svoju inteligenciu. Napriek tomu je v tejto chvíli považovaný za najinteligentnejšieho Shinobiho pod slnkom ktorý dávno siahol na Shikamarovu úroveň a snáď ho začal aj pomaly predbiehať.

Rýchlosť (4) Nejde byť vo všetkom dobrý, a majster, avšak  v odvetví rýchlosti, ktoré sa v poslednej dobe stalo naozaj veľkou silnou všetkých Shinobi sveta, Akio strašne moc zainvestoval do tréningu, preto sa radí k vyššiemu nadpriemeru, ktorý mu pri jeho schopnosti čítať súperove pohyby stačí. Práve vďaka tomu je jeho mrštnosť na naozaj veľkej úrovni, preto mu nerobí problém využívať vlastnú techniku.. ÚTEK! xD Akio dobre vedel, že len Genjutsu nie je všetko, a že Taijutsu a Ninjutsu mu nepôjde najlepšie. Preto všetko vsadil na rýchlosť. Tak isto ako medikovia, ktorý sa musia vedieť všetkému vyhnúť, pretože sú najdôležitejšou časťou armád, aj on sa chcel vyhýbať úderom, bojovať musel zo strednej až blízkej vzdialenosti, preto to bolo nebezpčné. A tak sa z neho stál rýchlik.

Sila (2) A v sile nepobral veľa. Jeho sila sa radí k silnému podpriemeru, kedy ho v sile dokážu porážať aj niektorý študenti akadémie. Vždy bol názoru že nepotrebuje veľa sily, nikdy nezáležalo na sile ani rýchlosti, ale práve na uvažovaní o slabinách súpera a následného využitia ich proti nim. No ako dal všetko do rýchlosti, málo dal do sily, čo odpovedá aj jeho malej a ľahkej postave, ktorá skôr slúži na uhýbanie, ako na bojovanie s hrubou silou. Necvičil v posilke, takmer nikdy v nej nebol, preto v hre páka ešte ani raz nevyhral, a to už to hral aj s dievčatami, ktorým bol trochu na smiech.

Čakra (4) Zato jeho čakra je extrémna. Neradí sa medzi čakrové beštie a určite nedokáže konkurovať klanu Uzumaki, jeho naozaj extrémna výdrž a vôľa žiť mu dovolila uskladniť vo svojom tele tak enormné množstvo čakry, pri ktorom musia ľudia cúvať ak ju zacítia vo svojom okolí, keďže ak z neho vyrazí, cúvnu. Jeho čakra je vďaka jeho postaveniu a životu temná a plná pochybosti a strachu, a keďže je majster v ilúziach, čakra samotná pripomína žiaľ a trápenie, pri ktorom cúva nejeden nepriateľ pod náporom sily akej vládne keďže v spomínanú čakru, ukladá do nej aj svoje schopnosti.  

Rýchlosť pečatí (2) Nie je toho veľa, keďže jeho klan nikdy nebol v umení Ninjutsu nejaký schopný, ani Akio nevyužíva pečate, nepotrebuje ich. Jeho techniky Genjutsu ich takmer vôbec nepotrebujú, a aj keby, dokáže ich poskladať rýchlo keďže nato obvykle postačí aj jedna pečať.  

~Príbeh ktorý ešte nekončí..~

~Kedysi mocný..~
Klan Sakkaku, bol veľmi starý a veľmi uznávaný klan vo svete. Nebol však nijak veľký, jeho počty boli malé, avšak išlo o to čo dokázali. Ako jediný vo svojom okolí (neďaleko miesta kde neskôr vyrástla skrytá hmlistá), dokázali využívať tak vysoké schopnosti Ilúzií, až sa ich klan mohol skoro rovnať klanu Kurama, ktorý patril medzi najslávnejšie klany. Keď boli na bojisku, nepriatelia sa báli a spojenci jasali, a vždy bojovali až do posledného dychu, do poslednej kvapki krvi, a pre tých ktorí im zaplatili najviac, prelievali svoju vznešenú krv.
Ich vôľa, pretože ich mysle boli silne zocelené, bola tak mocná, akou sa pýšila Konoha. Vôľa Sakkaku bola ako Ohnivá vôľa, boli schopný postaviť sa 1000 násobne silnejšiemu súperovi ako boli oni sami, len aby ochránili to čo im bolo drahé, ich rodinu, priateľov, svoju osadu, svojich veliteľov a tých ktorí im platili! Vždy sa najímali za tie najvyššie ceny ale vždy sa im dostalo odozvi pretože ich sláva pomaly predbiehala lakomé pocity ostatných a napriek tomu ako sa im to zdalo veľa, dokázali to prekonať a predsa si ich kúpili. A neľutovali, pretože vďaka schopnostiam ktoré ovládali sa klan Sakkaku za malú chvíľu vypracoval na ten najvyšší rebríček a sláva o ich bohatstve presahovala cez ich vlastné egá, ktoré im úplne oslepili oči. Starý, hrdý, mocný a bohatý klan.. Kedysi..

~Aj keď si akokoľvek silný, vždy aspoň raz padneš. Je na tebe, či sa však postavíš..~
Bolo tomu za dávnych čias, kedy bol klan Sakkaku mocný. Teraz len chátra, na celom svete je len pár členov ktorý ešte žijú, pričom ich moc nie je rovná ani niekdajšiemu stredne mocnému súperovi. Ako upadol klan, upadla i schopnosť. Všetko to spôsobila udalosť, kedy preukázali svoju zaslepenosť. Verili si, boli si tak strašne istý svojou mocou a schopnosťami, pretože ak sa spojilo viacero členov klanu, dokázali vytvoriť techniky pri ktorých dokázali oklamať smrť samotnú. A preto, len čo sa vo svete objavila malá povera o tom že existuje niekto kto sa klanu postaví, potlačili ju v zárodku. A tak, sa raz ku klanu dostala správa, že existuje klan ktorý dokáže kradnúť aj Kekei Genkai alebo Hijutsu. A ten klan taktiež pozná ešte väčšie tajomstvá klanu Sakkaku pretože po ukradnutí ich schopností, sami objavili zopár špecialít. Avšak ich klan bol mocný. No všetci z klanu si verili, preto zoradili do armády všetkých, čo boli po ruke ale aj z okolia a tak vlastne všetci Sakkakovia, vyrazili na pochod. Dňou i nocou neúnavne pochodovali, len za pomoci vôle držali svoje oči otvorené a svalstvo nepochablo. Chceli si odpočinúť iba pred útokom, a ich arogancia ostala slepá.  Chybou bol ten pochod bez odpočinku, ktorý celý klan vyčerpal, a tak okamžite každý z členov vedel, že je koniec ak začnú bojovať. A to prišlo. Bola to len obyčajná pasca, keď pokojne Sakkakovia odpočívali v lese a bez stráže lebo vedeli že sa ich okolie bojí, nájomný vrahovia ich prepadli a všetkých pozabíjali. Čo sa zdalo takmer nemožné. Veď toľko užívateľov Genjutsu na jednom mieste nemôže prehrať. No prehrali, a to tým, že sa proti nim postavil istý Uchíha, ktorý lámal jedno Genjutsu sa druhým, až padol celý klan. Pretože ten v opojení z ich vlastnej moci zaspal.. Neprežil nikto, nikto, až na jedného..

~Skončili sme, no nemienime ustúpiť s hanbou..~
Jatky, takto by sa dala nazvať táto zabudnutá bitka. Na zemi sa váľali rôzne mŕtvoli, a neboli len z klanu Sakkaku, aj súper utrpel straty. Pomaly ich hltil dážď, ktorý sa zafarboval do krvavej farby v podobe kaluží, od všetkých mŕtvol, z ktorých vytekala. A taktiež, takej istej farby ako tá krv, vychádzalo slnko, keď sa zrazu na zemi niečo pohlo. Pohlo sa to viac krát, a pomaly to vstávalo. Predsa len niekto prežil. A ten niekto bola Akiova tehotná matka. Nevedela o tom, predsa len sa to stalo, deň pred útokom. Našťastie nepotratila, a nik nevie ako prežila, ale podľa všetkého použila tú, zakázanú techniku prežitia. Pohľadom skĺzala na šľapaje krvi, a zistila, že nebola jediná ktorá prežila. No aj tak bol koniec. Celý zničený klan sa rozutekal do sveta, pretože každý z nich použil tú techniku. Nesmeli sa s takou hanbou vrátiť. To bola nevýhoda tejto techniky, a preto, len čo ju zistili, tú techniku zakázali tak, že ju nesmel nikto použiť. Bola unavená, bola zničená, totálne na dne, a bez síl, no aj tak vstala a pomaly kráčala preč, až sa zastavila pri poslednej mŕtvole, ktorú ešte nepohltil tok času. Pozrela do očí svojho manžela, a videla smrť. Veci, ktorej sa tak bála až zapredala svoj život, sa teraz odrážala na usmiatej tvári jej manžela. Bola to česť, pre Sakkaka, umrieť pri ochrane milovaného, a tak aj umrel. Po tvári jej stekali slzy, no nemala čas tu plakať, cítila že sa blíži búrka a ona sa musí ukryť. Pomalým a tackavým krokom sa vydala do neznáma, ďalej do lesa, no ešte prv sa obzrala za chrbát, než sa aj posledná, vodcovská hlava stratila v piesku, a ona predsa len odišla. Hľadať úkryt a začať kočovný život. Nevediac, že pre ňu ešte nádej je..

~Nenarodil som sa nejlepšie, nežil som najlepšie, no aj tak som bol šťastný~
9 mesiacov nato, sa stala udalosť, ktorá zmenila život Akiovej matky celkom od základov, a tým bolo jeho narodenie. Jedného krásne zaprášéneho a ešte viac krásne horúceho dňa, počas obrovskej búrky, sa v malej osade neďaleko púští, ozval zo šamanského stanu plač malého dieťaťa. Okolo stanu bolo národa, celá osada sa tam zhromaždila, akoby sa dialo niečo, čo ešte svet nevidel, pričom každý mal jasnú úlohu. Jední kričali, druhí nezmyslene spievali, a tretí len tak sedeli, akoby sa ich to netýkalo, ako, netýkalo sa ich to, ale tak..
,,Huhla muhla, truhla kuchla, muhla suhla!" Ozýval sa spev, zatiaľ čo moja matka rodila. Nemohla ostať na jednom mieste, preto som sa narodil v osade podľa mňa nejakých divochov, ktorý si dávali tak sprosté mená, ako Chodiaci baran, Prdiaci býk a podobné haluziny. Našťastie, moja matka týmto fanatikom nedovolila pomenovať ma Serúci pes, ale pomenovala ma Akio. Nik nevie prečo, práve takto, asi ešte stále bola v druhom stave, z tých narkotík, čo sa nadýchala z vonných sviečok už spomínaných divochov, ale tí si stále za svojím, aby som mal aj nejaké iné, tretie meno. Matka nemala na výber, pretože na odpor už nemala síl, a chcela ďalej využívať ich služieb, do ktorých patrilo fetovanie kadidla, pestovanie "rastliniek" a viac radšej nepoviem, pretože by ma zavreli, ale kde som to skončil? Ahá, už viem.. No.. Ehm.. Tak, keďže to chcela, povolila, aby mi dali aj stredné meno, šaman vzhliadol k oblohe, na krásny mrak, pripomínajúci podivnú rozmazanú gebuzinu pretože ten debil bol slepý ako patrón a jeho posledné okuliare zožral spomínaný prdiaci býk.
,,Nech je to ako chce, budeš mať vplyv na budúcnosť.. Zlý alebo dobrý.. Niečo z toho vzíde.." Začal blúzniť aj Šaman, asi aj on sa nechtiac nadýchal toho kadidla, a ďalej riekol.
,,Budeš sa volať.. Acharon.. Nepriateľ nepriateľa.. " Nato dostal epileptický záchvat, takže za pár dní sa konal aj pekne hnusný pohreb. Kto vie či mi tým určil osud, alebo len tak strelil prvé biedne meno čo ho napadlo, čo ho nakoniec stálo aj život, ale jedno je isté. To meno ovplivnilo moju osobnosť, ktorá sa vďaka mojej matke, a príhode môjho klanu rozdvojila. Tak sa začal môj život v púšti..

~Ja sa vrátiť nesmiem, no ty musíš žiť!~
Nevyrastal som však v tejto osade, to by ešte bolo, keby ma týto poš*kaný fanatici nejak ovplyvnili. Nie, ja som vyrastal ako starý kočovný nomádi, v odľahlých lesoch a zničených dedinách, kde som sa učil drsnému životu, lovil si potravu, spal pod holým nebom, dosahoval svojich limitov a prekračoval ich, holými rukami zmlátil leva.. A iné bludy ktoré som si vymyslel, aby som zaujal ľudí okolo. Nie, nie, takto som nevyrastal, vyrastal som v malej dedinke, kde nebolo žiadneho ninju, v peknom malom domčeku na kraji mesta. Neboli sme najbohatší, ale keďže mojej matke ešte dosť síl ostalo, vďaka svojmu umeniu Genjutsu nám dokázala zarobiť na jedlo, šatstvo, a keďže som bol jej jediné dieťa, žil som si ako v bavlnke, skoro v prepychu. Ale ako som už spomínal, moje stredné meno nedovolilo, aby som nejak zlakomel, spyšnel, alebo sa nejak stal arogantným, a nadraďoval sa nad iných, ba naopak. To bolo do mojich desiatich rokov, kedy som začal prejavovať známky toho, že som Sakkaku, a konečne som použil svoje prvé malé, a totálne slabé Genjutsu, na svoju matku, ktorá to ľahko zlomila. Presne v ten čas sa mi zafarbilo aj ľavé oko na červeno, a začalo sa u mňa prejavovať aj prekliatie nášho klanu. Bolo to naše prekliatie, preto nebola mama nadšená z toho, že som zdedil našu schopnosť, ktorá matka by aj bola nie? No osud mi bol daný, a ani ona ho nemohla zmeniť, preto v jedenástich, ma vzala mimo dedinku, a 2 dni sme kráčali púšťou, než sme dorazili pred obrovskú skalnú roklinku, v ktorej nikto nežil. Bolo to tajné miesto, pretože uprostred sa nachádzala stará rozvalina nášho hradu, nášho panstva z niekdajších časov nášho klanu. Tu ma však pustila, priložila mi ústa k uchu a riekla..
,,Ja ďalej nemôžem, ale ty musíš, musíš naplniť svoj osud, osud Ninju. Pamätaj, že nádej je vždy, je ako úsvit.. Vyhľadaj ho, a nájdeš odpoveď!" Pobozkala ma na čelo, do batoha mi dala všetky peniaze čo mala s pár zvitkami o našom klane aby som našiel sídlo, otočila sa a odišla. Samozrejme som chcel ísť za ňou, no jej Genjutsu, ktoré ma pripútalo k zemi, mi nedovolilo hýbať sa, a tak som len mohol sledovať jej miznúci chrbát, kým sa nestratila v diaľke a ja som ju nestretol až do dňa kedy som ju prebodol mečom.

~Dala si mi nádej, a ja ju využijem!~
Našli ma stráže roklinky, ne-Shinobi ktorých sme si najali a strážili aj napriek toku času starodávne sídlo ktoré doteraz obklopovala zlovestná aura, a keď zistili podľa toho čo som mal v batohu, že som asi posledný Sakkaku, vzali ma do dediny pod zámkom, kde som začal môj nový život. Po pár dňoch som sa spamätal z jej odchodu, a bez náznaku smútku, aj keď vo vnútri to smutné bolo, som sa vydal nájsť to, čo mi vlastne patrilo, a to naše sídlo. Na okraji dediny, som ho aj našiel, tada aspoň to čo z neho ostalo. Mnoho času prešlo, než ho niekto vôbec ošetril, a tak som našiel iba zrúcaniny kedysi slávneho panstva, ktoré sa rozpadalo. No ani to mi nebránilo aby som vošiel dnu a zabýval sa. Jop, napriek tomu že náš klan padol, a ja som nevedel o ňom nič, ani o páde, som nejak sa snažil hájiť našu česť. Česť, ktorú sme naším vyhubením stratili. Život sa zmenil, pretože som už nemohol žiť v takom prepychu, aj keď klanové bohatstvo tam bolo, nevyužíval som ho, nemal som za potrebu. Skôr som hľadal niečo o histórii, o našich technikách, o tom ako to využívame a čo tvoríme, ale mnoho zvitkov bolo zničených, a ja som našiel iba chabý základ a pár zakázaných techník, ktoré sa nedali otvoriť. Preto som sa aj vo veku 10stich rokov začal obracať tvárou smerom von, priamo niekam do neznáma, k zakázaným dverám a tajomným temným zákutiam hradu kde sa nachádzali aj staré zvitky o našom klane. Práve v tomto okamihu sa začali formovať aj dediny, obrovské dediny a jedna vyrástla priamo na hranici údolia kde som býval. Kirigakure, takzvaná dediny ukrytá v hmle. Schovali sme sa pred ňou, ale netrvalo dlho a našli nás aj tak. Vtedy predstúpil pred môj dom Kirigakurčan, jeden z vysoko postavených, ktorý sa mal stať nástupcom terajšieho Mizukágeho, zaklopal zdvorilo na dvere, predstavujúc sa ako posol z Kiri a pohliadol na mňa. Bol som mladý chlapec, ktorý tu nepatril, pretože som bol sám, sám v obrovskom a zruinovanom sídle klanu už zničeného ale v srdciach tých ktorí kedysi po ich boku bojovali, stále mocného. Aj on sám vedel že som posledný a možno ma vzal len pre vojenské účely, zistil že som sám a tak sa mi stal ako otcom. Pretože ma vzal z toho pochmúrneho miesta na ešte viac pochmúrne, ale v ňom som sa konečne cítil ako doma. Pretože mi Rei veril, a sám ma cvičil, trénoval ma v iných oblastiach ako bolo Genjutsu a aj keď spočiatku dúfal len že využije moju silu, časom.. medzi nami nastalo ohromné puto.

~Svet už nikdy nebude taký aký býval~
6 rokov. 6 rokov som strávil s ním. Čas sme trávili väčšinou spolu a nie veľa krát som sa od neho odlúčil, ale čím som bol starší, tým som viac múdrel ale s ňou aj moja povaha a ja som sa vydával na nebezpečné cesty do okolia. Avšak, keďže ma pojal ako svojho syna , tak ma aj vychovával a mne sa dostalo obrovskej pozornosti, padlo na mňa prekliatie ktoré panovalo v našom rode. A tak som sa stával trochu arogantnejším ako som zamýšľal. Napriek tomu ma vychovával poriadne, nie len ako mazlíčka, ale aj kruto, ako vojaka, ako svojho pešiaka. Tvoril ma za svoju ochranku lebo vedel že Sakkakská vernosť a hrdosť patrí k tým najväčším na svete a tak sa mohol vždy spoľahnúť že za ním budem stáť. Stal sa ako očakávam, Mizukágem. A tak sa aj stalo, lebo za 6 rokov medzi nami vzniklo silné puto. Mne bol ako otec, bol prísny ale aj láskavý, milý a ústretový ale trestal a panoval. Ale chránil ma a staral sa o mňa, dal zmysel môjmu životu a do srdca vlial nádej že budem môcť zničiť to čo sa zničiť malo. Dal som mu moje srdce, vernosť a pevnosť. Ako jeho pravá ruka a ochranka, ako jeho adoptívny syn, som bol ochotný za neho položiť život bez najmenšieho zaváhania, okamžite po vyslovení prosby a s tvrdým úsmevom na tvári bez pochybností. Pretože dal mi aj povinnosť. Môj klan bol zlý. A ja som bol povinný ho zničiť.