Toshio Toppu [TSUCHIKAGE]

pro **Toshio Toppu** Fri Dec 05, 2014 9:25 pm

Toshio Toppu

Muž

20.4

25

Tsuchikage

Toppu

Yoton

Spoiler:

Z mlada bol Toshio vcelku usmievavý a šťastný človek. Keďže bol vychovávaný v láske a nehe rodičov, tak nepoznal žiadne záporné stránky života ani pocity. Nemal teda dôvod netešiť sa na každý deň a nevstávať ráno s úsmevom. Bol oduševnený a entuziastický, vždy ochotný urobiť niečo pre iných. Mal zapálenie k tomu sa neustále zlepšovať a vytrvalosť na to, dokázať čo si zaumienil.

Avšak dlhoročné tréningy a sklamanie z vlastnej “neschopnosti“ ho čím ďalej tým viac poznačili na charaktere. Prestal sa usmievať, tešiť z jednoduchých radostí života a čím viac sa začal uzatvárať do seba. Po odlúčení od rodiny a klanu stratil takmer všetky svoje citové väzby. Objavenie svojej KG a strata Aiko, ho zlomila natoľko, že z neho priam urobila novú osobnosť. Tichého, uzavretého človeka, ktorý nedôveruje nikomu a spolieha sa sám na seba. Nehľadiac na prekážky a spôsoby idúci si za svojim cieľom. Stal sa z neho človek bez svedomia, ktorý sa nezodpovedá nikomu a ani sebe samotnému.

Toshio patril v rodine vždy medzi najvyšších, preto sa jeho výška tiahne až takmer k dvom metrom. To, že bol “čiernou ovcou“ rodinou ešte viac zvýrazňovali jeho čierne dlhšie vlasy, s ofinou padajúcou do tváre. Aby podporil svoj dramatický temný vzhľadom začal nosiť výhradne čierne oblečenie. Oblečenie, čiernu košeľu a na vrch dlhý čierny kabát siahajúci až po zem. Rovnako aj neupravený golier má zakrývať podlhovastú jazvu na krku, ktorá mu pripomína jeho minulosť. Aj napriek svojmu postaveniu striktne odmieta nosiť oficiálne oblečenie prislúchajúce Tsuchikagemu. Je však ochotný nosiť klobúk, ktorý k Tsuchiakgemu patrí.

Yoton, Doton, Katon

Ninjutsu – 5,5

Taijutsu – 5

Genjutsu – 4

Inteligence – 4,5

Rychlost – 4,5

Síla – 4,5

Chakra – 5

Ruční pečetě – 3

-

Narodil som sa do temného obdobia ľudského veku. Prišiel som na svet za tmavej tichej noci, ktorých bolo v tej dobe až príliš málo. Len môj detský plač pretínal ticho, ktoré vzduchom vládlo. To bol znak toho, že klan Toppu sa rozšíril o ďalšieho člena do svojich radov. Avšak pre mojich rodičov to znamenalo zrodenie malého zázraku. Ďalšie dieťa totiž znamenalo prísľub nového začiatku a sľubnejšej budúcnosti. A na tomto mieste sa mal zrodiť príbeh legendy...

V dobe môjho narodenia sa svet zvíjal v chaose a anarchii. Neexistoval poriadok, pravidlá a ani zákon. Boli sme doslova ako zvery, ktoré sa riadili jediným a to zákonom prežitia. Prežije len ten najsilnejší zo všetkých. Ale vysvetliť to malému dieťaťu nebolo možné. Preto jediné, čo som videl bola len tvár milujúcich rodičov. Nehľadiac na to, čo sa dialo za bránami nášho sídla, mňa akoby sa to netýkalo a žil som v inom svete. Vyrastal som v nehe, láske a dôvere. Ako som rástol a začal chodiť, objavoval som svoj maličký svet tvorený chodbami a rôznymi miestnosťami. Nedbal som na prítomnosť iných a ani na zbrane, ktorými bol preplnený. Boli to veci a skutočnosti o akých som nemal najmenšie tušenie. Nepotreboval som vedieť, čo nechápem. Ale ako som pomaličky naberal na veku začal som si iných všímať. Detí v mojom veku v rodine nebolo veľa avšak predsa sa len nejaké našli. Preto som nebol nikdy sám a vždy som mohol nájsť oporu v niekom inom. Za tie roky som sa naučil tiež neviazať sa na iných ľudí než na vlastných rodičov. Ako náhle som niekoho spoznal, zapamätal si jeho meno a zafixoval tvár do pamäte, zmizol. Bez slova akoby po istom čase ani neexistoval. A takto to bolo postupne s každým členom mojej veľkej rodiny. Môj život síce bol bezstarostný, no zato plný nezodpovedaných otázok na, ktoré neexistovala odpoveď.

Na moje desiate narodeniny som prešiel klanovým rituálom, kedy som bol konečne označený za právoplatného člena klanu. Za člena, ktorý sa musel hájiť česť a meno vlastnej rodiny. Od toho dňa mal začať môj výcvik. A ďalší deň som všetko pochopil, odrazu všetky otázky na ktoré som nemal odpoveď dávali zmysel. Už som chápal kam mizli osoby, ktoré som kedysi poznával. Zistil som, prečo som bol zatvorený a nik ma nepúšťal za hranice sídla. Pretože svet bol jedno veľké bojisko a my sme boli vojaci.

Ako som zanedlho zistil, v mojich žilách kolovala veľmi vzácna krv. Patril som totiž k veľmi obávanému klanu v širokom okolí. Klan, ktorý bol preslávený svojou bojachtivosťou, krvilačnosťou a nenávisťou. A ja som sa mal stať ďalší z nich. Preto mizli osoby, ktoré som poznal. Pretože buď bojovali alebo zomreli v boji, tak ako káže zákon. V každom jednom z nás sa skrývalo dôležité tajomstvo. Ako spojiť dve podstaty do jednej výnimočnej. Už mladom veku sa prebudzoval talent našich členov tým, že dokázali z ničoho vytvoriť lávu. To bol ten dôvod, prečo sme boli tak obávaní. Čítaval som knihy s veľkou radosťou a hlavne legendy o výnimočných bojovníkoch a ich slávnych činoch. Ako to dieťa som túžil a sníval, že sa kedysi raz stanem jedným z nich. Takto začal môj tréning...

So všetkou skromnosťou musím povedať, že som bol veľmi nadaný už v tomto veku a inteligentný rovnako, ba trošíčku viac. Vedomosti som nasával do seba ako špongia a nedokázal ich vypustiť. Vzhľadom na to, že moji rodičia patrili k privilegovaným v klane bolo mojou povinnosťou hájiť ich česť a stať sa pýchou klanu. To bola najväčšia motivácia, ktorú som v mysli nosil a poháňala ma stále vpred. V duchu som si opakoval príbehy o hrdinstvách, zatiaľ čo som sa trénoval. Predstavoval som si seba, ako porážam hordy nepriateľov, ako ničím celé krajiny jediným pohybom ruky a ako hrdo nosím meno svojho klanu. Vedel som, že ak mám byť najlepším len tréningom to nedokážem a preto som vždy pokračoval v trénovaní nad rámec vymedzený, teda vo svojom voľnom čase. Každým dňom, mesiacom a rokom som pridával viac a viac.

Vo svojich pätnástich rokoch som plne ovládal ako Doton, tak Katon. Čo bolo základom nášho Kekkei Genkai. A už vtedy som s nimi vedel urobiť maličké zázraky. Avšak nech som sa snažil ako veľmi som chcel a nech som robil aj nemožné... nikdy som ich nedokázal spojiť a vytvoriť lávu. Po cvičisku pobehovali malé deti a už tie dokázali vytvárať hoc aj maličké guľôčky, ale predsa a ja nie. Keď som sa na svoje narodeniny postavil na preskúšanie spoločne s inými zažil som prvé sklamanie. Nezáležalo na tom ako inteligentný som bol, ako zbehlý v taijutsu a ninjutsu som bol. Im záležalo na jedinom a to ako sa u mňa prejaví moje Kekkei Genkai a v akom rozsahu. Vidieť sklamanie v očiach klanu pri mojom neúspechu bolo poľutovania hodné, ale vidieť to očiach rodičov, bolo tým najväčším trestom a úderom aký som kedy zažil. Vedel som, že ma milujú ako nik iný na svete, ale tu sa jednalo aj o ich a nie len moju česť. Prišiel som o status člena klanu a stal sa zo mňa vydedenec. Dostal som trojročnú podmienku a zákaz zúčastniť sa boja, čo bolo pre mňa zničujúce. Pretože ak sa dostanete do zatratenia existuje možnosť si svoju česť vybojovať, ale takto som bol odstrčený a odpísaný. Presťahoval som sa do opustenej časti sídla a tam som prebýval. Povery tvrdili, že v tejto časti kedysi žil najtalentovanejší z klanu Toppu, aký kedy svetom kráčal. Ale po rokoch boja ho vraj jeho vlastné Kekkei Genkai zmenilo natoľko, že už nemal ani štipku príčetnosti. A toto miesto bolo mojim novým domovom.

Medzi zaprášenými vecami som našiel prekrásnu katanu. Akoby sa jej ani čas nedotkol a tak som si ju nechal. Až po nejakom čase som zo zvedavosti oprášil knihy, ktorých boli preplnené celé steny. Otvoril som prvú, druhú, tretiu. Otvoril som ich všetky a v každej bolo popísané jediné. Smrť. Všetky strany bol zapísané menami nespočetného počtu shinobi a opísaná presná smrť, ktorá ich postihla. V tomto prípade to bolo rozprávanie z prvej ruky a v tých knihách bol opísaný postup k tisícom spôsobov zabíjania, mučenia a rozkladania osobností človeka. Opisy a postupy boli tak presné, že už len predstava niečoho takého človeku zdvíhala žalúdok. Preto som tie knihy odložil a nevrátil sa k nim. Rok života som strávil vlastným zdokonaľovaním a učením sa boju s novou zbraňou, ktorú som dovtedy nepoznal, katanou. Avšak zistil, že život vydedenca nie je ľahký. Nik mi nevenoval ani pohľad, bola mi odoprená rodina, pomoc iných a ba ani vstup do knižnice mi nebol dovolený. Bol som uprostred davu.

Po roku som pochopil, že niet inej cesty. Moja pokrvná schopnosť mi bolo odoprená a ja som nemal potuchy, kde nájsť k nej cestu. A preto som sa rozhodol, že cestu budem hľadať v stopách toho najmocnejšieho z nás. Obrnený húževnatosťou som tie odporné knihy, ktoré som zaprel, otvoril. A čítal som jednu stranu po druhej a zapamätával si slová, či verše, ktoré k nim boli pripísané. Každú poznámku pod čiarou, za okrajom či medzi riadkami. Jedno ako veľmi som znechutený bol týmito činmi, hľadal som v nich cestu. Celé dva roky.

Keď som dovŕšil osemnásty rok života, moja podmienka skončila a mojou úlohou bolo ukázať svoje schopnosti v boji. Túto výzvu som rád, ale s obavami, prijal. No vzhľadom na svoje postavenie v klane som bol vrhnutý priamo do prvej línie toho najtuhšieho boja. Len čo som sa rozhliadol nevidel som nič iné než smrť, strach a zúfalstvo. Zakopával som o mŕtvoly nepriateľa aj členov vlastnej rodiny. Moje šaty nasiakli krvou tak veľmi, že z nich priam tiekla a to som tam len stál uhýbal sa. Neschopný čohokoľvek som len čakal, kedy si smrť príde pre mňa. Videl som odrazu len záblesk zbrane, pocítil bolesť na krku a padol k zemi. To posledné z toho boja si pamätám.

Prebral som sa na druhé ráno. S ošetrenou ranou na krku, s niekoľkými vecami ležiac v blate pred bránou sídla. Neviem, kto ma zachránil ani prečo, ale pochopil som kde je moje miesto. Už nie viac medzi vlastnými. Vedel som, že musím odísť a preto som sa vybral na cestu do sveta. Po pár metroch som zbadal niečo biele huňaté pobehovať okolo. Keď som prišiel bližšie zbadal som šteniatko. Samé, opustené a stratené, presne ako ja. A dal som jej meno Aiko s prísľubom, že odteraz bude v bezpečí.

Vydal som sa do sveta nájsť si svoje miesto a zmysel života. Precestoval som mnohé krajiny a spoznal množstvo ľudí a techník boja. Odvšadiaľ som si vzal trošku a pokračoval ďalej. Trénoval som svoje telo a rovnako aj myseľ, cibril som znalosti vo všetkom. A vždy a všade ma sprevádzala po boku Aiko. Rástli sme a dospievali spoločne. Bola mojou oporou kedykoľvek som sa pozrel do tých čiernych nevinných očičiek, plných nádeje a dôvery. Vedel som totiž, že ona ma nikdy neopustí a nezradí. Rovnako som svoj sľub dodržal aj ja.

Jeden rok striedal druhý, ten tretí až kým sa nedospelo k piatemu. Až po týchto dlhých rokoch som sa zhodou okolností dostal späť do krajiny, kde som sa narodil. Necítil som sa však hodný stáť na tejto pôde, pretože moja moc mi bola odopieraná stále, neznámo prečo. Keď mi padol pohľad na najvyššie pohorie v širokom okolí, čo bola sopka, zbadal som niečo podozrivé. Šírili sa odtiaľ obrovské otrasy a výbuchy. Vybral som sa teda s Aiko priamo tam. Keď sme prišli na miesto bol som svedkom najväčšieho boja vo svojom živote. Prisahal by som, že tam bol celý náš klan aj napriek tom ustál proti nespočítateľnej presile. Hľadal som pohľadom svojich rodičov až kým som ich nenašiel obkľúčených nepriateľom. Nehľadal som na, že som už nebol členom klanu. Vrhol som sa doprostred boja bez najmenšieho zaváhania. Hoci som nebol schopný vlastnou rukou vziať život, nebál som sa použiť techniky, ktoré takýto účinok dokázali spôsobiť. Nebol čas sa s rodičmi zvítať, musel som chrániť česť a existenciu rodiny, ku ktorej som kedysi patril. Postavil som sa do čela boja bez strachu, tentoraz som už vedel, čo ma čaká. Dostával som údery a pociťoval zranenia, avšak oplácal som ich mnohonásobne viac na druhej strane. Až kým som nezacítil prítomnosť nepriateľa za svojim chrbtom. Tušil som, že aj napriek svojim rýchlym reakciám sa nestihnem otočiť včas. Po chvíli zbraň prešla pokožkou a mňa obliala obrovská krvavá škvrna. Posledné, čo moje uši počuli bolo zúfalé zaštekanie.

Do mojej náruče padlo takmer nehybné telo jediné stvorenia, ktoré mi bolo najbližšie. V tom momente akoby čas zastal. V mojom náručí ležala snehovo biela Aiko, pošpinená krvou. Zúfalo sa dívajúc do mojich očí. Cítil som ako sa strachom trasie, no nie o svoj, ale o ten môj život. Díval som sa do očí stvorenia tak nesebeckého, že bolo ochotné vymeniť svoj život aby môj mohol pokračovať. Sľub, ktorý som jej kedysi dal som nedokázal dodržať. Posledný raz som zovrel jej telo do náruče a prešiel jej rukou po hlave. Nedokázal som odtrhnúť pohľad od jej očí až kým sa z nich nevytratilo posledné svetielko života a jej telo ochablo.

Od toho momentu moju myseľ naplnili pocity, ktoré som nepoznal a nedokázal ovládať. Zlosť, hnev, nenávisť mnou prúdila v takom rozsahu, ktorý moja myseľ nedokázala ovládať. Začal som prepadávať pocitom a tie ma ovládli. Mojim telom sa začala preháňať energia doslova nepoznaná. Jedna z pamätných kníh tento moment opísala takto:

,, V okamihu, keď smrť otvorila svoju náruč a rozdelila to, čo bolo jediným. V tom jedinom okamihu číreho bláznovstva a šialenstva otvorili sa brány pekelné aby rozpútali skazu všetkému, na čom spočinul zrak jediného. Zrak toho, ktorý prišiel o stvorenie jemu najbližšie, o stvorenie ktorému dal celý svoj život.“

Pretože počas tejto bitky som naplno prebudil všetku skrytú energiu a potenciál, ktorý sa vo mne za môj život ukrýval. Moju myseľ a telo prepadol taký amok, že z číreho šialenstva som prebudil sopku pod ktorou sme stáli. A spoločne so svojou túžbou po pomste som poslal do zatratenia každého jedného nepriateľa. No nedokázal som sa zastaviť a pokračoval som až k ich sídlu. Nehľadiac na deti, ženy či matky... zmazal som jeden z najväčších klanov z mapy a z našej histórie. Trvalo pár hodín aby sa moja myseľ mohla upokojiť a ja som sa mohol vrátiť domov, kde som sa narodil. Kým sa rada klanu rozhodovala o mojom osude konečne som porozumel tomu, prečo mi moja moc bola tak dlho odoprená. Legendy o nenávisti, ktorými je náš klan opradený sú totiž pravdivé. Pretože čím väčšou nenávisťou shinobi nášho rodu oplýva, tým je jeho sila mocnejšia. Preto aby som mohol otvoriť brány pekelné a objaviť svoje Kekkei Genkai, som musel oplývať nenávisťou ako nik iný.

Rada nakoniec rozhodlo, no nie o mojom vyhostení či trestu smrti. Ale po prvý raz zvolila svojho vodcu klanu jednohlasným rozhodnutím. Mňa, toho ktorý bol nehodný nosiť ich meno sa teraz stal ich najväčšou pýchou. Ale tá noc a ten boj ma zmenili na nepoznanie. Pod touto zámienkou som sa rozhodol ukončiť tieto nezmyselné boje. Celé mesiace som hravo rozvíjal to, čo bolo už odpradávna mojou súčasťou a navštívil som každý klan v našej krajine s ponukou na ukončenie tohto boja. Avšak nie každý bol taký ochotný boj skončiť. A vtedy som poukázal na klan, ktorý som kedysi sám vyhladil.

Po dvoch rokoch boli všetky boje ukončené a projekt Iwagakure no Sato sa uskutočnil. A ktože stál na čele vesnice? Nik iný než ja...

,,Pretože svet síce očakáva spasiteľa prinášajúceho mier, avšak mier je vec, ktorá je pre shinobi luxusom o akom môže len snívať. A tak som dal svetu monštrum, ktorého sa môže obávať. Ukázal som všetkým, že v ceste za svojím cieľom nenechávam telá, ba temnotu a prázdno. Vyhladil som jeden klan a týmto zachránil celú krajinu.“

pro **Yoru** Fri Dec 05, 2014 11:48 pm

Veľmi pekne spracovaný a zaujímavý životopis, samozrejme, POVOLENÉ ^^

Toshio Toppu [TSUCHIKAGE]

Toshio Toppu [TSUCHIKAGE]

Re: Toshio Toppu [TSUCHIKAGE]