Raiken Namikaze [Velitel ANBU]

pro **Raiken Namikaze** Mon Dec 08, 2014 10:41 pm

„Ak robíte, čo treba, prežívate.
Ak robíte, čo chcete, žijete!”

______________________________________________________________________________________________

~ Meno/Priezvisko: Raiken Namikaze ~
~ Prezývky: Rai, blesk (k tomu rôzne prídavné mená /žltý, úchylný, krivý/) ~
~ Vek: 29 ~
~ Narodenie: 13.1. ~

~ Hodnosť: Veliteľ ANBU /v utajení Jōnin/ ~
~ Klan: Namikaze ~
~ Kekkei Genkai: × ~
~ Dedina: Konohagakure no Sato ~

~ Pohlavie: Muž/ské ~
~ Výška: 183 cm ~
~ Váha: 75 kg ~
~ Podstata: Fūton, Raiton ~

______________________________________________________________________________________________

~ Charakter ~

______________________________________________________________________________________________

Raiken je trošku zložitá povaha, pretože je vždy schopný spraviť niečo, čo by ste do neho ani nikdy, do tej chvíle, nepovedali. Je schopný prepnúť na aroganciu, naopak z neho môže byť dobrák jak fras, tak isto ako sa môže raz vytočiť i na najmenšej blbosti a inokedy zas nenaštvať ani pri vážnej veci. Dá sa povedať, že je človek poskladaný z mnohých pováh, ale to samozrejme záleží často aj na okolnostiach. Keď má toho človek veľa, je ťažké byť pozitívny či energetický, ak sú to zlé veci v jednom období a tak podobne.. Aby sme sa však nemuseli venovať všetkým desiatkam strán jeho povahy, rozoberieme si aspoň dve najobvyklejšie!

Takže.. Raiken sa najčastejšie ukazuje v tej príjemnejšie časti nálady. Čiže úsmev, smiech, voľný rozhovor.. to všetko je u neho obvykle samozrejmosť. V tejto nálade je tak isto aj ochotný pomôcť, ak môže a tak podobne. Pravda, čo ľudia občas majú alebo nemajú radi, sú jeho provokácie. Tie doslova zbožňuje! Ak má príležitosť nejakú vysloviť alebo spraviť, nikdy, ale že nikdy neodolá! Dokonca občas ani v prípadoch, kedy ho to môže stáť krk. Hokage nie je zrovna flegmatický typ a pri nej sa riadi rovnakými pravidlami, takže ak môže provokovať, robí tak. Zatiaľ však do držky nedostal a tak pri tomto správaní zostal, vlastne, aj keby možno dostane, i tak by sa toho nevzdal.. je to pre neho hold rozveselenie. Vždy keď vidí, ako niekto reaguje na čokoľvek, čo spraví alebo povie.. no koho by netešilo, keby vidí, ako druhého štve, ne? Samozrejme existujú aj chvíle, kedy sa toho všetkého vzdá a namiesto milého chalana sa z neho stane už spomínaný arogantný pako. Jop, máva aj tieto stavy.. väčšinou je to tak po nejakom nudnom období, alebo keď priamo nemá čo robiť či podobné okolnosti. V tých chvíľach vie byť sarkastický, môže odmietnuť pomoc aj pri tej najmenšej činnosti, dokonca môže aj svojich známych posielať kade-ľahšie, len aby mal svoj pokoj a aby si mohol sám niekde ležať v tráve, arogantne sa usmievať a len jednoducho prepichovať oblohu a prírodu. Z tohto stavu ho občas dostane iná osoba, prípadne ho to prejde iba časom, inokedy zas pomôže pár pohárikov a nálada sa zlepší. Ťažko povedať, ktorá z týchto vecí sa deje najčastejšie, no.. on sám to teda rozhodne nepočíta, takže to zostane zrejme utajené.. Nuž a takýto Raiken zostal aj napriek tomu, že si prežil nejaký čas v ANBU jednotkách, lepšie povedané, dokonca v nich aj ešte ostal, hoc už menej priamo, no.. povaha sa ťažko mení. Nič z tej jeho mu však doposiaľ nebránilo zastávať svoje hodnosti, takže kým to ani problém nebude, asi sa dovtedy nezmení. Možno má takmer 30.. no, má či nemá, istou časťou sa akoby ešte stále udržal v puberte.

______________________________________________________________________________________________

~ Vzhľad ~

______________________________________________________________________________________________

Raiken v spoločnosti vyniká niekoľkými bodmi, najmä teda blonďavými vlasmi. Ďalej ale aj svetlo-modrými očami a v poslednom období už i postavou. Celkom naisto by sme tu mohli pridať aj nejaké časti zo správania, ale to už sem nepatrí! Skôr si ešte bližšie rozoberieme jeho postavu, čo bude už snáď jednoduchšie než povaha.

Začneme teda postupne, od prvého bodu, ktorým sú už spomínané vlasy. Pre Namikazeho celkom typická blond farba, ktorá ho občas zvýrazňuje v spoločnosti iných ľudí. Väčšinou ich má trochu strapaté a postavené na jednu stranu, ale to zvykne vyzerať aj často krát normálne, keď si k tomu ešte prihodí nejakú šatku. Popravde, to je asi z úpravy vlasov všetko, čo s nimi robí.. Ak však nemá čelenku, vlasy mu väčšinou spadajú aj do tváre ako ofina. Nijak mu to nevadí, kým mu vlasy nejdú do očí, tak si to vlastne ani nevšíma. Oči má, ako sa už spomínalo, svetlo-modrej farby. Napriek tomu sa občas stáva, že jeho oči vyzerajú.. tak povediac temne, no za to môže vždy maximálne nejaký tieň, ktorý len vzhľad jeho očí prikrášli. Okrem šatiek cez vlasy nosí samozrejme aj normálne veci, no nedá sa povedať, že by si priamo vyberal podľa farby alebo iných vecí. Jednoducho nosí všetko možné, od bielych až po čierne veci, od dlhých až po krátke, voľných až po tesn-.. no, to už asi ani nie, ale to je detail. K postave sa dá povedať len pár vecí.. Raiken patrí k vyšším ľuďom, no zároveň nie až tak, aby sa ho tí menší mali báť. On sám svoju výšku pokladá za zlatý priemer, s ktorým je spokojný. Váhu mal dlhšiu dobu na pomerne slabom čísle, no nakoľko už začal aspoň trénovať poriadne, aj nabral patričné kilá k svojmu veku a výške. A samozrejme, nakoľko trénoval, ostalo to na ňom vidieť. Vynechajúc rôzne šrámy na tele, ktoré si človek všimne len ak sa pozrie pozornejšie, sú na ňom teda výrazne vidieť svaly. Tentoraz sa to netýka len brucha xD, ale už aj ostatných potrebných častí, na ktorých pravidelne maká, alebo teda.. um.. aspoň sa snaží. Či si túto fit-postavu udrží aj dlhšie, to už bude záležať len od jeho vôle, času a tak podobne.. Ak by ste na ňom chceli hľadať tetovania či piercingy, nedohľadali by ste sa, až na jedno jediné tetovanie, ktoré má z ANBU na pravom ramene. Zatiaľ si telo ale nenechal pomeniť žiadnym kúskom kovu ani inou farbou, hoc to už mnohokrát plánoval. Opäť teda zostáva len otázne, či sa k tomu časom nakoniec dostane alebo nie. Nuž a to je zrejme všetko, čo dodať ku jeho vzhľadu.

______________________________________________________________________________________________

~ Príbeh ~

______________________________________________________________________________________________

Bol pekný, slnečný deň. Deň stvorený na nejakú udalosť, ktorej sa dočkal malý, nie zrovna rozvetvený klan Namikaze. Práve v ten deň sa mal narodiť Raiken. Nakoľko bol jeho otec na dlhej misii, neboli pri pôrode prítomní obaja rodičia, no to samozrejme mohlo byť Raikenovi jedno. Hlavné i tak bolo, že nenastali žiadne problémy a narodil sa zdravý chlapec. Bolo síce smutné, že sa otec nemohol nijak dozvedieť, že sa mu splnil sen a narodil sa mu syn, no nič sa nedalo robiť. Raiken si spoločne s mamou pobudol pár dní v nemocnici, načo ich prepustili a mohli sa vybrať domov. Otec neprichádzal ani po ďalších dňoch, no mama stále verila, že sa len niekde zdržal a príde. Keď už aj začala podliehať smútku, vždy sa pozrela na Raikena a znova sa musela usmiať. Jednak preto, že jej strašne pripomínal chýbajúceho manžela, no zároveň aj preto, že už od mala bol Raiken nesmierne zvedavý. Vždy len ticho kukal a kukal, neskôr, keď už bol starší a začal i chodiť, behal fakt všade. Mama s ním mala denne starosti, nakoľko stačilo to, aby sa otočila, Raikena nechala chvíľu bez dozoru a už ho mohla zase hľadať, pretože začal niekde odbiehať a spoznávať každé zákutia domu. No tak či tak, bolo to proste veselé a pozitívne aj napriek tomu, že sa jeho otec nevracal! Bohvie, ako šťastí by boli, keby sa i skutočne ukázal, no.. to sa bohužiaľ nestalo. Ubiehali dni, týždne.. a rodinka bola stále v neúplnom počte. Mamu už začínalo znova ovládať zúfalstvo, z ktorého sa ťažko dostávala aj napriek tomu, že mala Raikena. Nedalo sa hold ignorovať ten fakt, že si konečne zariadili rodinu a tá rázom nebola napriek tomu úplná. Čakanie na otca sa však už malo každú chvíľu skončiť..

Naopak od dňa, kedy sa narodil Raiken, ktorý bol slnečný a príjemný, nasledoval tentoraz zachmúrený a dažďový deň. Lialo ako z krhle po celý čas, fúkal otravný vietor a ľudia sa schovávali do príbytkov, čo im len nohy stačili. S depresívnym počasím sa z toho stal depresívny deň. No obzvlášť pre Raikenovu mamu. Okrem toho, že jej náladu skazilo ono počasie, prišla konečne správa o tom, ako to je s Raikenovym otcom. Ani tá však nebola o nič potešujúca, než bolo to počasie. Tím údajne našiel len pár vecí, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou patrili otcovi, nuž a keby to nestačilo, rozhodla by jeho čelenka, ktorú tak isto našli. Táto správa samozrejme ranila a domácnosť, tak ako to prevládlo v počasí, pohltila smutná a tichá nálada. Dokonca to malo akýsi vplyv aj na Raikena, ktorý výnimočne nebehal kade-tade, len sedel na posteli a mlčky sa díval na mamu, ktorá sa vzpierala proti smútku a držala si len neutrálny výraz. Hoc v očiach jej bolo jasne vidieť všetky pocity, ktoré potlačovala, no Raiken bol ešte príliš malý na to, aby to nejako vnímal.
Aj žiaľ samozrejme prejde a tak sa Raikenova mama po niekoľkých dňoch dala zase dokopy. Už dlhšie predtým začínala rátať s tým, že už svojho manžela nezazrie, ale doteraz v nej stále bola akási šanca, že sa môže ukázať. Tá sa ale vytratila tou správou, ktorá prišla a teda ju to zlomilo. Nemohla si však dovoliť upadať do depresie. Nie keď mala dieťa, obzvlášť tak zvedavé, ako bol Raiken. Nepozornosť mohla privodiť zranenie a to sa nemohlo len tak riskovať. A veru, že Raiken nejako dlho ani neposedel a zas sa aj vrátil k svojmu cestovaniu a neustálemu skúmaniu. Toto nie až tak veselé obdobie, aké malo plánovane byť, sa však už malo čoskoro znova otočiť na radostnejšie. Prispeli k tomu aj nové a nové krôčiky Raikena, ktorý sa učil zo dňa na deň, no tou prvou najvýznamnejšou chvíľou pre neho bol nepochybne vstup do akadémie.

Raiken do akadémie vstúpil s ohromným nadšením. Aj keď to tak bolo asi u každého dieťaťa, ktorému sa podarilo do akadémie vstúpiť, no on osobne to bral tak, že je to nadšenie rozhodne väčšie! A tento názor mu nik nemohol vziať. Istá zvedavosť z domácnosti sa mu preniesla samozrejme i sem. Nemohol sa dočkať učenia bombastických techník a priam hyperaktívne sa snažil zapájať do všetkého, do čoho mohol. Jemu samému síce vždy prišlo smiešne, aký bol v tomto veku, no.. hold, aspoň sa na tom teda vždy zasmeje. Narážať sa tým dá napríklad, či skôr hlavne na učenie. Vždy si brával domov niekoľko zvitkov naviac a v posteli s nejakými maškrtami po ruke si ich študoval, akoby šlo o knihy s rozprávkami. Aby toho nebolo ešte málo, dokonca sa aj premáhal v tréningoch. Mama ho viackrát hrešila za to, že to nemá preháňať a má si oddýchnuť, ale on, tvrdohlavý chalan, si vždy robil po svojom a potom sa večer ledva vedel hýbať. Ale čo sa dá robiť, aj tak to bolo celkom výhodné, pretože sa stále zlepšoval a celkom výrazne predbiehal svojich rovesníkov. V istých bodoch bol dokonca s tým, čo sa učili popredu. Takže si mohol vychutnávať len také sedenie v lavici a nič nerobenie, nakoľko už tieto vedomosti mal a mal teda i dôvod sa trochu ulievať. Problém bol však v tom, že si na tento vlastný luxus začínal trošku zvykať. Doma síce trénoval znova, ale už nie toľko čo predtým, takže ho učivo rýchlo aj dobehlo a on napriek tomu udržoval tento mierne lajdácky prístup. Začalo sa mu to vracať. Tak, ako doteraz vedel odpovedať a napísať všetko na jednotku rázom začal kaziť na veciach, ktoré nevedel len kvôli tomu, že nedával pozor. No a dá sa povedať, že sa akosi stratil v tomto kruhu. Zas sa totiž posnažil a vrátil sa k poctivému prístupu, no zas sa ho aj trochu pustil, keď už si myslel, že vie viac než by mal a takto sa to stále točilo dookola. Snáď len šťastím vyšlo to, že sa v posledný deň skúšok dostal do fázy príprav a skúšky zvládol bez väčších problémov. A tak sa takto striedavý Raiken dostal cez akadémiu, získal si čelenku Konohy a mohol sa pobrať cestou ďalej, cestou Genina.

Raikena čakalo ďalšie obdobie života, už o čosi ťažšie než to prvé. Rátal s tým, že tu zrejme nebude môcť poľavovať tak, ako to robil v akadémii. Tohto názoru bol dokonca ešte skôr, než vôbec spoznal, s kým bude v tíme. Keď prišiel aj na to, mohol sa rovno zbaviť pochybností. Určite nemohol poľavovať. Dôvod? Bol pričlenený do tímu, ktorý viedol jeden z tých drsnejších Jōninov. A to sa dalo vidieť už i na prvý pohľad. Ich nový sensei si istý rešpekt získal už len svojím vzhľadom, z ktorého sa ľahko dalo vyčítať, že už prežil viacero súbojov. Niekoľko viditeľných jaziev a podobne.. Istým spôsobom to však bolo aj pre Raikena dobré. Nemohol si už dovoliť zísť na cestu leňošenia, práve naopak, čakala ho o čosi väčšia drina než to mali ostatné tímy, no to samozrejme znamenalo aj lepšie výsledky! Teda, samozrejme sa musel snažiť. Bez toho by nedosiahol ani priemeru, že jo. A tak to postupne začalo. Z počiatku dostával Raiken a jeho tím len tie staré, známe misie. Veci ako venčenie psov, pomáhanie obyvateľom v záhradkách, výpomoc pri stavbách a iné, podobné veci. Okrem toho s nimi však sensei celkom často i normálne trénoval. U ostatných tímov to nebolo až tak často ako u nich, v tom vlastne vtedy videl Raiken onú väčšiu drinu, ktorú mali ako jediní. Ale bol tak nejak vedľa. Sensei ich totiž cvičil oveľa viac náročnejšie, než sa zdalo. Dalo sa to všimnúť najmä podľa toho, aký vyčerpaný sa vracal domov jeho tím a on sám a naopak tímy ostatné, ktorých členovia mali ešte energie ísť večer von a riešiť i osobné hobby a problémy. Ale oni na tom až tak dobre neboli. Dostali stále úlohy na doma, aby cvičili a to po zvyčajnom dni už bolo akurát tak dorazenie, po ktorom už len padli na posteľ, zaspali a mohli sa zas "tešiť" na ďalší namáhavý deň. Takto nejak to prebiehalo aj o nejaký postup času, keď už začínali dostávať vážnejšie misie. Nemali hold na výber. V istom štádiu si však už na to aj zvykli a dalo sa to zvládať, len tie začiatky bývajú vždy ťažké a u nich to nebolo nijak inak. Ale týmto režimom si získavali väčšiu výdrž a boli o čosi zdatnejší než ostatní, takže to malo samozrejme svoje plusy. A tie sa mohli ukázať na istej skúške, ktorú im sensei pripravoval. Čo oni netušili bolo to, že im za vydržanie hodlal vybaviť navyše i postup o hodnosť vyššie, ale iba ak to zvládnu, pochopiteľne. Nuž.. rozhodne im to ale nehodlal nijak uľahčovať. Práve naopak..

Sensei im ešte večer pred dňom onej skúšky oznámil, aby sa na cvičisko dostavili už skoro ráno. Na otázku, čo si majú vziať, im odvetil len jednoducho "čo chcete", načo sa vyparil. Mno, asi ani jeden z nich nemal nejako extra veľa vecí, ktoré by so sebou brávali a tak len s pokrčením ramien vyrazili všetci domov, aby sa pripravili na čokoľvek, čo im sensei pripravil! Skoro ráno sa už teda Raiken vypravil z domu, mávajúc mame so slovami, že sa uvidia asi až večer. Mal však menšie obavy, pretože v poslednej dobe bola akási poslabšia, no napriek tomu sa stále usmievala a chovala sa pomerne normálne, takže tomu nedával nejaký veľký význam. Kývol hlavou, zabuchol dvere a vyrazil na cvičisko. Vonku bola ešte tma i napriek tomu, že sa už začínal deň. Našťastie bol vyspaný a plný energie, ako aj zvedavosti, čo to sakra budú robiť. Cestou stretol aj zvyšných dvoch zo svojho tímu a spoločne sa dostavili na prázdne cvičisko. Ich sensei tam zjavne ešte nebol, tak sa posadili a mlčky sa iba obzerali, kedy sa ukáže. Trik bol však v tom, že už teraz sa akoby záhajilo to, o čom vlastne ani nič netušili. Ich sensei sa na nich rozbehol spoza stromu, len tak, bezhlavo a zaútočil. Našťastie stihli zareagovať a podniknúť protiútok, avšak prišli akurát na to, že bol na nich vyslaný klon. Po rozplynutí dymu sa ozval už iba hlas ich senseia, ktorý im stručne objasnil, že ak vydržia všetko, čo si na nich pripravil, dostanú odmenu. S týmto sa situácia zhoršila, nakoľko celý tím musel opustiť priestor, kde boli a museli sa začať hýbať. Stáť na jednom mieste bolo príliš riskantné, ale tak isto bolo riskantné presúvať sa niekde, kde mohli byť kľudne nejaké pasce. V každom prípade, o tom to práve bolo a nič iné, ako vydržať všetko, čo im vojde do cesty, si nemohli pripustiť. Táto skúška trvala skutočne dlho. Niekoľko hodín strávených tým, že sa stále uhýbali, kryli a v prípade núdze už podnikali nejaký rýchly protiútok, ktorý im ale nevyšiel ani raz. Senseiovi totiž išlo o niečo iné, než ich útoky. Aspoň v tejto skúške.. Po jej ubehnutí sa celý tím únavou zvalil a už ledva-ledva sledovali svoje okolie. Zazreli znova svojho senseia, ktorý sa ku nim pomaly blížil a to aj s nevrlým výrazom v tvári. Očakávali, že ich buď nebude šetriť a znova niečo spraví alebo si vypočujú preslov o tom, že je nespokojný. Nedialo sa však ani jedno z toho. Akonáhle ku nim dokráčal, jeho výraz sa trochu zjemnil a viditeľne uvoľnil telo, takže sa zjavne už na nič nechystal. Opäť od neho však začuli len pár slov, tentoraz to, aby si šli oddýchnuť, načo znova zmizol a nechal ich tam. Všetci traja sa teda s ťažkosťami dvihli a pomaly sa odobrali zas domov, so zmätkom v hlave, ale hlavne teraz s túžbou po posteli a oddychu, ktorý im bol umožnený. Ďalší deň sa už hlásili pred kanceláriou Hokage. Boli zjavne trochu dobití a stále trošku unavení, ale zvládli to. Hoc veľmi silne dúfali, že ich nečaká nejaká misia, pretože to by sa zvládalo už ťažšie než príchod do kancelárie. Raiken zaklopal na dvere a okamžite, akoby ktosi čakal na to zaklopanie celý čas, sa dvere otvorili a vyšiel z nich ich sensei. S ľahkým náznakom úsmevu ich vpustil dnu, kde sa trojica dozvedela, že zvládla fyzickú skúšku a sú len krôčik od toho, aby dostali nové hodnosti. Stačilo údajne už iba spraviť jeden test, ktorý mali písať zas o deň, ale aby sme to nemuseli zbytočne naťahovať o slová, preskočíme tieto 2-3 dni a dostaneme sa rovno k momentu, kedy všetci zase vyšli z Hokage budovy a to už aj s Ch. vestou a diplomom v ruke! Tým sa pre nich uzavrela kapitola Geninov a čakala ich znova ďalšia, opäť o čosi ťažšia kapitola Chuuninov..

Raiken Namikaze [Velitel ANBU] Sadwithbed

Raiken sa s radosťou z toho, že postúpil znova o level vyššie, vybral rýchlo domov, aby sa o túto novinku podelil so svojou mamou. Ako už bolo spomenuté, v poslednom období nebola práve asi vo svojej koži a to, čo sa Raikenovi len zdalo, bolo skutočnosťou. Bola chorá a sila ju opustila práve v tento deň. Deň, kedy sa chcel Raiken vrátiť s pozitívnou správou, no keď vstúpil do matkinej izby, len ostal neveriacky stáť. Vesta i diplom mu spadli z rúk a pohľad sa mu zapichol na bezvládne telo svojej mami, ktorá ležala v posteli. Viditeľne stratila pigment a tak isto si všimol, že sa jej nenadvihuje hrudník z dýchania. Nemusel byť doktor aby mu začalo dochádzať, čo sa asi stalo. V tej chvíli k nej pribehol a už len zo zúfalstva sa ju snažil oživiť, ale bolo už neskoro. Ostal sedieť na kraji postele, objímať jedinú osobu, ktorú v podstate mal a silou mocou držal väčšinu svojich emócií. Nechcel to vypustiť z viacerých dôvodov. Ak by tak napríklad spravil, zrejme by nebol schopný ani len vyjsť z domu a čokoľvek spraviť. Preto nabral silu a po nejakej dlhšej chvíli, čo sedel v objatí so svojou mamou, ju konečne pustil a znova vyšiel z domu von. Vyhľadal pomoc, objasnil pár vecí, na ktoré sa ho pýtali, no už viditeľne v totál mimo nálade sa zase vrátil domov. Hneď na druhý deň sa už konal pohreb, kde sa samozrejme zúčastnil i Raiken. S kamennou tvárou to vydržal po celý čas, než sa ako duch vytratil preč, bez jediného slova. Všetko sa v ňom zlomilo až v momente, čo doma zabuchol dvere a znova ho ovládol smútok z toho, že zostal sám. Kamenná tvár už viac nevydržala a žiaľ ho pohltil na dlhšiu dobu, než by človek čakal. Ubiehali ďalšie a ďalšie dni a Raiken trávil celý tento čas.. um, nazvime to spomínaním. Sedel neustále na posteli a bojoval sám s vlastnými pocitmi. Hoc sa z toho dostal, doteraz by Raiken zrejme tvrdil, že s týmito pocitmi nikdy nedobojoval. Snáď ten fakt, že nikdy nespoznal otca a mal len mamu bol pre neho ešte horší.. Ubehlo mnoho dní, hádam aj pár týždňov, než sa Raiken tak aspoň ako-tak dokopy a zas vyšiel z domu do ulíc. Síce bez veselej grimasy, ale aspoň nabral silu na to, aby sa znova zapojil do činností, ktoré konal i dovtedy. Misie, tréningy a podobné veci. Mal k nim teraz obzvlášť bližší vzťah, pretože to bolo to jediné, čo mu vlastne zostalo. Opäť však, i tento smutný fakt bol pre neho výhodou, pretože to bolo znova zlepšovanie sa.

Časy Chuunina mu ubehli pomerne rýchlo. Po tom, čo prišiel o mamu sa zameral špeciálne len na tréningy a misie. Nedá sa povedať, že to bolo jednoduché, i napriek tomu, že mu toto obdobie života ubehlo rýchlo, no v každom prípade to zvládol a akoby sa pripravoval priamo na prekročenie hodnosti Chuunina a rovno získanie hodnosti Jounina. Faktom bolo, že sa skutočne vypracoval až na túto pozíciu, čím znova raz ukázal svoj veľký potenciál. V tomto čase sa navyše začal zaujímať i o celkom.. povedzme tomu zvláštny druh techník, nakoľko nik z jeho generácie sa nepobral jeho smerom. Týmto smerom boli pečate a techniky s pečaťami. Začal sa učiť tie základné a popritom trénoval najmä Taijutsu a fyzické tréningy. Potenciálom siahal však vyššie, než len na základné techniky pečatí a fyzické tréningy. On sám však krok dopredu nerobil a tak sa pre to rozhodol práve jeho sensei, ktorý ho doposiaľ veľmi pozorne sledoval a všímal si, akým smerom sa uberá. Ostávalo mu len jediné. Počkať, kým si Raiken sám získa to, po čom tak veľmi šiel - čiže ďalšiu hodnosť a potom vybaviť niečo, s čím určite bude súhlasiť! ... Netrvalo to príliš dlho a Raiken i svojho cieľa dosiahol. Jeho, teraz by sme mohli povedať už bývalý sensei, sa ho však okamžite ujal a jak jemu, tak aj Hokage navrhol špeciálny tréning, avšak mimo Konohu. Dôvod? Niektoré techniky, ktoré ho chcel onen sensei naučiť, nechcel vystavovať zrovna všetkým očiam, ktoré by boli v Konohe prítomné a preto po krátkej dohode s hlavou dediny sensei spoločne s Raikenom opustil Konohu za účelom takého druhu tréningu, ktorý ho mal dostať na tu správnu úroveň. Tou bolo hlavne lepšie vyučenie v technikách s pečaťami.

Raiken mal zjavne vyhliadky v tomto druhu techník, takže sensei ani len chvíľu neváhal a rátal s tým, že tréning tohto druhu ho len a len poteší. A mal i pravdu. Raiken sa už s o čosi lepším prístupom i náladou zapojil bez akéhokoľvek namietania a verte, že z toho vyťažil maximum, čo mohol!

Raiken sa z tohto tréningu vrátil po dlhom časovom úseku. Po čase znova zazrel bránu Konohy a už opäť s úsmevom vstúpil dnu, s istou radosťou a už teraz s návrhom, ktorý si vopred pripravil pre Hokage. Sensei ho trénoval skutočne precízne a nakoľko bol sensei bývalý ANBU, učil ho presne na túto pozíciu. A presne na tú sa u Hokage hneď po príchode spýtal a po krátkom prediskutovaní mu i hodnosť ANBU bola schválená. Toto posledné obdobie malo u neho rýchly spád, pretože svojou úrovňou dokazoval, že prevyšuje schopnosti aktuálnych ANBU jednotiek. A hoc to dlho bolo neriešené, nakoniec sa dočkal ešte predsa len jedného významného povýšenia, keď dostal hodnosť veliteľa ANBU jednotiek. S tým prišla ďalšia možnosť, ktorú dostal a to ostať v jednotkách alebo prejsť do tzv. "civilu". Veľmi dlho sa nad touto otázkou nezamýšľal. Mal síce tréning ANBU, ale skrývanie emócii, dennodenne.. to nebolo proste pre neho. Strata mamy ho síce ranila, no bol už v štádiu, kedy mohol vyhlásiť, že už túto stratu prekonal a úsmev na perách, ktorý sa mu znova začal objavovať, túto teóriu len potvrdzoval..

______________________________________________________________________________________________

~ Body ~

Ninjutsu ~ 5 ~
Taijutsu ~ 5 ~
Genjutsu ~ 3 ~
Inteligencia ~ 4 ~
Rýchlosť ~ 5 ~
Sila ~ 3 ~
Chakra ~ 4 ~
Ručné pečate ~ 4 ~

______________________________________________________________________________________________

~ Techniky ~

Hiraishin no Jutsu (S)
Jikūkan Kekkai (S)
Tengoku no Kōto (A) - VL
Shīru-Tsuki no Fūin~Bakuhatsu (A) - VL
Shīru-Tsuki no Fūin (B) - VL
Keiyaku Fūin (B)
Kō Genjutsu Fūin (B) - VL
Fukujū o Fūin (C) - VL
Shikkoku Fuin (C)
Shunshin no Jutsu (D)
Kanashibari no Jutsu (D)
E ranky

______________________________________________________________________________________________

pro **Yoru** Tue Dec 09, 2014 8:52 pm

POVOLENÉ

Raiken Namikaze [Velitel ANBU]

Raiken Namikaze [Velitel ANBU]

Re: Raiken Namikaze [Velitel ANBU]